Autor: Mgr. Františka Sarnecká, PhD.
Postavenie žien sa v dejinách výrazne menilo. V období stredoveku bol postoj k nim silne ovplyvnený vierou a náboženstvom. Základným ponímaním ženy bola vierouka, podľa ktorej pramatka Eva bola príčinou hriechu a pádu ľudstva do nemilosti a utrpenia. Tento postoj dával ženy do temného svetla, ktoré predpokladalo vysokú náchylnosť ženy na hriech. Práve protikladom toho bol idol ženy rozdelený do dvoch podôb: žena – svätica, žena – symbol lásky. Obe tieto podoby sa výrazne prejavili v literatúre, v umení a z toho aj v kultúrnom ponímaní žien.
Ženy boli od počiatkov európskych kráľovstiev závislé od mužov – najprv otec, potom manžel a častokrát ako vdova aj syn. Ženy v Uhorsku boli už od zákonov Štefana I. právne spôsobilé, ale iba vo veciach týkajúcich sa majetkových záležitostí a cti a morálky. Výrazná zmena nastala v polovici 16. storočia. S vrcholom humanizmu a renesancie v Uhorsku nastúpili výrazné zmeny v ponímaní úlohy a postavenia žien v spoločnosti. Zmeny boli zapríčinené najmä situáciou v Uhorsku. Väčšia časť mužov bola na bojiskách a ženy boli odkázané samy na seba. Na pleciach žien ostalo celé hospodárstvo, čím sa žena stala rovnocenným partnerom muža v správe majetku. Postavenie ženy bolo výrazne závislé od jej stavovskej príslušnosti. Na rozdiel od šľachty sa ženy v mestách riadili vlastnými právami. Častokrát sa realizovali v rôznych povolaniach a mohli byť aj členkami cechov. Úplne iné postavenie mali ženy poddané, ktoré boli prakticky rovnocenné poddaným mužom. V ich prípade sa však zaužívali tradičné činnosti žien ako upratovanie, varenie, ale napr. aj starostlivosť o zdravie.
Výrazná zmena v postavení a ponímaní ženy nastala v 19. storočí. V rámci ničenia stavovských rozdielov sa postupne začínajú ozývať aj hlasy na vyrovnanie rozdielov medzi pohlaviami. Išlo o zrovnoprávnenie žien najmä v pracovných činnostiach či niektorých povolaniach, napr. lekár, právnik atď. Rozvoj zrovnoprávnenia pohlaví prinieslo až 20. storočie, kedy
ženy v dôsledku 1. svetovej vojny boli nútené nahradiť mužov na mnohých pozíciách.
Prevzatie roly muža v praktickom živote prinieslo zrovnoprávnenie vo všetkých oblastiach života. Do popredia sa postupne dostala aj
erotická funkcia ženy. Táto zmena priniesla negatíva, čo dosvedčuje aj názov výstavy. Femme fatale (osudové ženy) začali byť vnímané ako erotické objekty, objekty vášne. Zavŕšením svojprávneho postavenia žien boli 60. roky 20. storočia, kedy v USA vynašli antikoncepciu.
Ženy dostali do rúk možnosť rozhodovať o svojom rodičovstve. Tým získali „vládu“ nad vlastným telom, a tak rovnoprávnosť s mužmi, čo so svojím životom môžu urobiť.
Počiatky hradu Ľubovňa siahajú do poslednej tretiny 13. storočia. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1311. Postavenie žien sa nieslo v duchu stredovekých tradícií. Ženy v tomto období boli determinované ich spoločenskou rolou. Život ženy bolo možné rozdeliť do troch hlavných životných etáp: panenstvo, manželstvo a vdovstvo. Žena bola považovaná za slabšie pohlavie a mala byť chránená (mužom). Z toho dôvodu podliehala najprv moci otca a neskôr manžela. Pozícia manželky a matky začala byť významná až v novoveku. Ponímanie žien v tomto období bolo dvojtvárne. Na jednej strane bola žena svätica, na druhej strane žena nositeľka hriechu. Zmena v jej vnímaní bola následkom renesancie, kedy sa žena stala ideálom krásy. Ideálna žena v stredoveku bola svätica žijúca panenským spôsobom života. Jej najväčšími pozitívami mali byť neochvejná viera, zbožnosť, oddanosť Bohu a dobročinnosť. Život Mária I. Uhorská, Maďarské národné múzeum v Budapešti 19 žien sa riadil predovšetkým vonkajšími podmienkami a ich spoločenské postavenie určovala ich prirodzená funkcia, ale najmä kultúra. Ženy sa zriedka angažovali vo verejnej správe, čo dosvedčuje malé množstvo kráľovien v dejinách Uhorska a Poľska.
V tomto období do dejín hradu zasiahli ženy významného postavenia. Prvou písomne doloženou ženou hradu Ľubovňa bola vdova po Omodejovi Abovi. Tá sa po smrti svojho manžela v roku 1311 písomne vzdala majetkov Abovskej a Zemplínskej stolice a tiež hradu Mukačevo a Ľubovňa. Toto odovzdanie ostalo iba v teoretickej rovine, pretože čoskoro sa jej synovia v boji postavili proti kráľovi. To je opäť história mužov. O samotnej vdove je známe veľmi málo. Zmienky o jej osobe sa zužujú iba na listiny vydané ňou a jej deťmi. Významnejšími postavami ženského pohlavia, ktorých život sa spája s hradom Ľubovňa, sú dve princezné – dve kráľovné – dcéry Ľudovíta I. Veľkého – Mária a Hedviga. Ľudovít I. Veľký bol významný panovník, ktorému Pán Boh nenadelil mužského potomka. Podarilo sa mu zabezpečiť tróny pre jeho tri dcéry: Katarínu, Máriu a Hedvigu. Vychovával svoje dcéry v uhorskom duchu, zbožne a snažil sa o ich vzdelanie, najmä v latinčine. Najstaršej Kataríne mal pripadnúť trón v Uhorsku. Stredná Mária mala byť poľskou panovníčkou a od jej 8 rokov bola sľúbená brandenburskému markgrófovi o dva roky staršiemu Žigmundovi. Najmladšia Hedviga bola zasnúbená s Viliamom Rakúskym (Habsburským) a mala zabezpečiť spoluprácu a mier s Rakúskom. Tieto plány zmaril rok 1382 a smrť Ľudovíta I. Veľkého. Ešte v roku 1379 zomrela Katarína, čím sa uhorský trón presunul na Hedvigu. Po smrti kráľa si uhorská šľachta vybrala za právoplatného panovníka Máriu, pričom v čase neplnoletosti bola jej regentkou matka Alžbeta Kotromaničová. Mária bola v roku 1382 korunovaná za uhorskú panovníčku.
Osudové peripetie ju však o túto korunu pripravili, no za pomoci svojho manžela Žigmunda Luxemburského ju opäť získala, ale nie nadlho. V roku 1392 sa zdržiavala na hrade Ľubovňa, kde sa stretla so svojou sestrou Hedvigou, poľskou panovníčkou. Už o tri roky neskôr, keď bola v požehnanom stave, na poľovačke spadla z koňa. Predčasne porodila, prišla o dieťa a o svoj život. Osud mladšej Máriinej sestry Hedvigy bol v mnohom podobný. Potom ako si ju poľská šľachta vybrala za svoju panovníčku, bola v roku 1384 korunovaná za poľského kráľa. Bola nútená vzdať sa svojho snúbenca Viliama a vziať si oveľa staršieho a k tomu pohana Vladislava, litovské knieža. Obaja vládli rovnoprávne, hoci Vladislav II. Jagiełło sa neustále snažil zmenšiť vplyv svojej manželky.
V roku 1392 sa stretla so svojou sestrou v Uhorsku, kde sa snažila zmierniť jej bolesť z pozície, do ktorej sa dostala. Hedvige sa stalo jej vytúžené tehotenstvo osudným. V roku 1399 predčasne porodila dcéru Alžbetu Bonifáciu, ktorá žila iba tri týždne. O týždeň skonala aj samotná Hedviga.
Detstvo a výchovu detí v minulosti dokumentujú najmä návody na výchovu a spôsoby výchovy detí. Chápanie dospelosti však bolo v každom období iné. Tých, ktorých my dnes pokladáme za deti, boli v minulosti ponímaní už ako dospelí. V stredoveku bola veková dospelosť u žien stanovená na vek dvanásť rokov, pretože v tomto veku mohli začať súdny spor. Od štrnástich rokov bola
žena zodpovedná za záležitosti týkajúce sa dlhov, záloh, zlatých a strieborných predmetov a hnuteľností. V šestnástich rokoch mohla už voľne disponovať svojím majetkom. Táto časová os sa v priebehu vekov posúvala, pričom v 20. storočí sa ustálila na veku pätnásť rokov s úplnou právnou dospelosťou vo veku osemnásť rokov.
Andrej a Karolína Zamoyskí (majitelia hradu v rokoch 1881 – 1927) mali spolu sedem detí – Mária Jozefa, František Jozef, Stanislav, Mária Izabela (Róza), Mária Terézia, Mária Karolína a Ján Kanty. Karolína bola milujúca matka, ktorá svojmu manželovi cestujúcemu po svete neustále písala o ich roztomilých detičkách. Deti vychovávali v prísnom a náboženskom duchu.
Každý deň im čítali príbehy zo života svätých a večer mali spoločnú modlitbu. Otec im vždy dával na čelo pred spaním krížik, keď už všetci ležali v posteli. Bol na deti prísny, keď vystrájali, posadil ich do knižnice na policu, kde sa tak báli výšky, že sa ani nepohli. Karolína bola milujúca matka, a hoci sa o deti bála, nikdy nezasahovala do výchovných metód manžela. Manžela nadovšetko milovala a po jeho smrti venovala všetku lásku najprv
deťom a potom vnúčatkám. Andrej Zamoyský chcel mať zo svojich detí vzdelaných, silných, nebojácnych a nábožných ľudí. Deťom zakazoval báť sa, aby sa nebáli a zvykli si na strach, rozprával im strašidelné historky. Každé ráno sa deti umývali v koryte v studenej vode, aj v zime, aj v lete. Táto prísna výchova naučila všetky deti Zamoyských nedať na sebe nič poznať. V podobnom duchu vychovávali svoje deti aj Ján a Izabela Zamoyskí, poslední súkromní majitelia hradu Ľubovňa. Izabela bola veľmi zbožná a k rovnakej zbožnosti viedla aj svoje deti. Mali spolu štyri deti: Karol Alfonz, Mária Kristína, Jozef Michal a Mária Terézia.
O deti sa starali dve opatrovateľky: sestra Hedviga a sestra Dora, obe pochádzali z Rakúska. V roku 1937 dostali deti poľskú učiteľku, aby ich naučila jazyk ich predkov. Ján a Izabela milovali svoje deti. Ján si aj počas práce vždy nechal priniesť deti, aby mohol s nimi chvíľu pobudnúť. Počas večerov vymýšľal rôzne hry a zábavy, ktoré sa hrali spolu s Izabelou. Tá sa zaujímala o všetko, čo sa detí týkalo. Hrala sa s nimi, učila sa s nimi. Bola veľmi dobrou a starostlivou matkou. Mária Kristína bola veľmi pekným dieťaťom. Bola pomerne vysoká na detský vek a jej postava mala čosi vládnuce, čo nemalo ani jedno z detí Zamoyských. Mala modré oči a svetlé, do výšky uší ostrihané krátke vlasy, zopnuté zboku sponkou. Bola pokojné dieťa, vnímavé na krásy prírody. Takým malým šidlom rodiny bola najmladšia Mária Terézia. Narodila sa na Veľkú noc v roku 1938 a bola miláčikom rodiny.
Ponímanie ženy v minulosti najlepšie charakterizuje opis života dievčaťa v podobenstve: „do 10 rokov sa s ňou teš, do 15 češ, do 20. roku stráž a po 20. roku zaplať tomu, čo ti vezme ťarchu z domu“. Malé dievčatká boli vnímané ako milé ozdoby šľachtickej rodiny. Dámy pred prahom plnoletosti boli pripravované na základnú funkciu ich života – manželka a matka. V období dospelosti bol najväčšou starosťou dievčat a najmä ich rodičov dobrý vydaj. Dievčatá museli byť do dosiahnutia plnoletosti pod ochranou poručníkov (rodičov, starých rodičov a iných). V staršom období bola hranica dospelosti u žien určená na vek dvadsaťštyri rokov. V prípade, že chceli ženy dosiahnuť plnoletosť skôr, museli vstúpiť do manželského zväzku, čo bolo v stredoveku možné od dvanástich rokov, neskôr od šestnástich rokov. P. Pazmány na začiatku 17. storočia odporúča vek na vydaj sedemnásť – osemnásť rokov. Najvýraznejší a najhonosnejší obraz žien pred sobášom je možno vidieť v období novoveku. Toto obdobie sa na hrade Ľubovňa spája s veľkými prestavbami, no najmä
s veľkými menami zástupcov rodu Lubomirských. Významné postavenie v nej mali dievčatá a ženy. Vzácnymi sobášmi vzrastal význam a majetok rodiny.
Mnohé zo žien z rodu Lubomirských už vo svojej dobe vynikali nad ostatnými dámami. Prvý predstaviteľ rodu Lubomirských mal osem detí, z toho až šesť dievčat. Dve z jeho dcér Anna a Eleonóra sa rozhodli vstúpiť do kláštora. Najproduktívnejší sobáš uzavrela v roku 1597 najstaršia dcéra Katarína. Vydala sa za Jána
Ostrogského, vtedajšieho krakovského kastelána. Bola jednou z najbohatších žien v Poľsku. Ani manželky samotných pánov na Ľubovnianskom hrade neboli iba obyčajné ženy. V roku 1613 sa Stanislav oženil so Žofiou Ostrogskou, pravnučkou poslednej ženy z kráľovského rodu Piastovcov na Mazovsku. Jeho syn Juraj Sebastián bol dvakrát ženatý a spolu mal sedem detí. Práve jeho potomkovia rozdelili rodinu do niekoľkých línií. S hradom Ľubovňa sa spája tzv. łańcutská línia. S prvou ženou mal Juraj Sebastián dcéru Kristínu. Na hrade Wiśnicz jej od 15. do 25. septembra 1661 vystrojil veľkú svadbu s Félixom Potockým. Na svadbe sa zúčastnili najvýznamnejší predstavitelia Poľska. Zjedli 60 volov, 5 tisíc kohútov, 8 tisíc sliepok, 18 tisíc vajec, keďže počas svadby boli aj štyri dni pôstu, tak aj 13 tisíc rýb. Vypilo sa 270 sudov najlepšieho tokajského vína. Veľmi dobrý vkus na ženy mal štvrtý z rodiny Lubomirských Stanislav Heraklius. Jeho prvou ženou bola Žofia Opalińska, pokladaná za najvzdelanejšiu Poľku vtedajšieho obdobia. Ich dcéra Alžbeta sa v roku 1720 stala majiteľkou kráľovského hradu vo Wilanowe. Bola veľmi hrdá a uštipačná.
Jej dcéra Žofia Mária sa vďaka majetkom Lubomirských a majetkom Sieniawských (jej otec bol Adam Mikuláš Sieniawski) stala najbohatšou dedičkou vo vtedajšom Poľsku. Druhou ženou Stanislava Herakliusa bola Alžbeta, grófka Doenhofová, ktorá bola spolu so sestrou Katarínou známa svojou krásou. Najzaujímavejšie je manželstvo posledného z rodu Lubomirských, Teodora. Teodor, ktorý ašpiroval na poľský trón, začal v roku 1721 žiť so ženou kupca Jána Christica. V roku 1727 si Alžbetu Culler – Cumming vzal. Bola známa svojou krásou a kvôli Teodorovi prešla z protestantskej viery na rímskokatolícku. Hneď pri svadbe dostala od svojho manžela dar v podobe tridsaťtisíc poľských zlatých. Rodina tento sobáš nikdy neodobrila a po smrti Teodora sa snažila Alžbetu pripraviť o majetok. Staršia dcéra Teodora a Alžbety sa šťastne vydala za Mikuláša Esterházyho a presťahovala sa do Uhorska.
Podľa odvekej tradície bolo základom života každej ženy manželstvo. Znakom správneho kresťanského manželstva bol výhradný rovnoprávny zväzok muža Katarína Ostrogska rod. Lubomirská 21 a ženy, jeho pevnosť, stálosť a hlboké spojenie oboch manželov v doživotnom spoločenstve s bezpodmienečným prijatím hlavného cieľa – plodenia detí. Žena nadobudnutím statusu manželky a matky
získala všeobecne akceptovanú pozíciu ako matky a rodičky synov, tak aj hospodárky či správkyne majetku získaného manželom. Kľúčovým momentom pre vytvorenie jej identity bolo materstvo. Manželským patentom Jozefa II. z roku 1787 sa zmenilo ponímanie manželstva v Uhorsku. Postavenie žien bolo uvoľnenejšie, pričom sa kládol dôraz na ich vzdelanie. V tomto období sa začínajú vo svete objavovať aj prvé emancipačné úsilia (Anglicko, USA). V Uhorsku žena ostávala vnímaná ako dobrá manželka. Podľa vtedajších pravidiel mala byť dokonalá manželka ozdobou svojho muža, musela byť vždy po ruke, nemala byť tvrdohlavá, svojvoľná, mala si dávať pozor na jazyk, jesť a piť striedmo. Mala byť čistotná. Peniaze, ktoré jej manžel zveril, nemala hneď minúť. Mala dobre variť, pri stole mala byť viac ticho ako hovoriť, nemala pozerať na iných mužov, nemala sa ponevierať po uliciach a hrať karty, či dokonca piť s cudzími.
Vyššie uvedené pravidlá ideálnej manželky spĺňali ženy z rodu Raiszovcov. V roku 1825 hrad Ľubovňa odkúpil Juraj (III.) Félix Raisz. So svojou manželkou Apolóniou Teöke Csépánfalviovou sa po 22 rokoch spoločného manželstva v roku 1827 presťahovali z Levoče na hrad Ľubovňa. Apolónii bolo ľúto opustiť veselú levočskú spoločnosť a pohodlný domov. S Jurajom Félixom mali šťastné manželstvo. Narodili sa im štyri deti: Alexander, Anna Nepomucena, Július a Konštantín. Na Ľubovnianskom hrade ich často navštevovali súrodenci Juraja Félixa okrem Augustína, známeho spišského archivára.
Sestra Anna Mária, manželka Melichara Detricha, bola na hrade vítaná, rovnako aj brat Ladislav s manželkou Máriou Berzeviczy. Apolónia bola starostlivou matkou a dobrou manželkou. Pri príchode do Starej Ľubovne boli ich deti už odrastené. Najstarší Alexander mal 19 rokov a mal veľké zdravotné problémy. Ešte ako študent sa zaľúbil do sestry svojho spolužiaka Pavla Soósa. Mladú lásku, ktorej priala aj rodina, prerušila Alexandrova smrť v roku 1929. Apolóniu táto smrť veľmi zasiahla a zo smrti milovaného syna dlho obviňovala nehostinné počasie hradu Ľubovňa. Druhé dieťa Anna sa 16. mája 1831 vo veku 20 rokov vydala za Adama Mariássyho. Manželstvo bolo pomerne šťastné. V roku 1834 porodila prvého syna Rudolfa. Menej radosti ako najstarší syn prinášal rodičom mladší syn Július. Bol veľmi ambiciózny a snažil sa zapadnúť do vyšších kruhov. V rodine sa traduje, že počas pobytu vo Viedni mal románik s členkou cisárskej rodiny, ktorý ho donútil opustiť Viedeň. V roku 1839 sa oženil s Klárou, vdovou Bírovou, rodenou Hendrey Marocsai. Otec sa na jeho adresu vyjadril, že nežije zo svojej usilovnosti, ale z manželkinej milosti. Najmilším dieťaťom po smrti Alexandra bol najmladší syn Konštantín. Rodičia ho veľmi milovali a počas jeho štúdia s ním udržiavali čulý písomný styk. Raz mu otec v liste poradil, aby sa „konečne postaral o to, čo k šťastiu je potrebné – o žienku. Ale nech nie je Tvojou paňou, ale pomocníčkou v živote!“
Už od nepamäti mali osobitné postavenie medzi ženami staršie dámy a vdovy. Vdove patrilo osobitné vdovské právo, ktorého ochranu položili už zákony Štefana I. Podstatou vdovského práva bolo zabezpečenie dôstojného života primeraného stavu vdovy po smrti manžela. Vdovy na hrade Ľubovňa sa objavujú až v 20. storočí. Toto storočie je v dejinách žien spojené s emancipáciou, s udelením rovnakých práv ako mali muži. Emancipácia priniesla na jednej strane rovnoprávnosť v postavení muža a ženy, na druhej strane zneužívanie žien ako erotického symbolu. Ako sa hovorí, na všetko musel dozrieť čas. Najznámejšia vdova v dejinách hradu Ľubovňa je Karolína Zamoyská de Bourbon. 20. storočie do života žien rodu Zamoyských prinieslo nielen radosť a lásku, ale najmä utrpenie a bolesť. Karolína Zamoyska de Bourbon bola v očiach svojich detí vnímaná nielen ako milujúca a starostlivá matka, ale aj ako vzorná babička. Deti v Podzamczu, kde sa zdržiavala u syna Františka, si ju pamätajú ako veľmi peknú ženu. Vedela dobre poradiť, pomáhala chudobným a vždy mala niečo pripravené pre deti. Častokrát sa zdržiavala u svojho syna Jána v Starej Ľubovni. Ťažkými boli pre rodinu vojnové časy.
Počas prvej svetovej vojny bola rodina internovaná ako poddaní cára (z cárskej časti Poľska) a museli sa zdržiavať v Starej Ľubovni. Iba rok pred začiatkom vojny trpelabKarolína smrťou syna Stanislava. Potešením jej bol sobáš dcéry Márie Izabely (Rózy) so Štefanom Belino – Brzozowským. Bolo to manželstvo z rozumu, ale šťastné. V roku 1916 sa im narodila dcéra Tereza, ktorú všetci
nazývali Terinka. Najstaršia dcéra bola vydatá za Jána Bispinga, mali spolu 13 detí. Najmladšia dcéra Karolíny (taktiež Karolína) sa v roku 1923 vydala za Reiniera de Bourbon des Deux – Siciles. Sobáš sa uskutočnil vo Vyšných Ružbachoch. Manželia bývali v La Combe vo Francúzsku. V roku 1927 zomrel Andrej Zamoyski a
Karolína sa stala vdovou na štrnásť rokov. Posledná dcéra Terézia najprv cítila potrebu vstúpiť do kláštora, a tak v roku 1936 vstúpila do rádu Varšavských kánoničiek. V roku 1938 sa vydala za grófa Juraja Jezierského.
Najväčšie utrpenie ženám z rodiny Zamoyských priniesla druhá svetová vojna. Po vypuknutí vojny v roku 1938 musela Karolína ostať vo svojom byte vo Varšave, kde ju finančne podporovali synovia František a Ján. Bola pomerne chorľavá. Okrem sestier Alžbetínok, ktoré v
medzivojnovom období podporovala, sa o ňu starala aj dcéra Tereza. Tej v roku 1940 násilne odvliekli do Ruska manžela a už nikdy o ňom nepočula. Počas 1. svetovej vojny pôsobila ako sestra v nemocničnom vlaku Maltézskeho kríža. Po smrti matky v roku 1941 sa Tereza rozhodla dozvedieť viac o svojom manželovi a zapojila sa do odboja. V roku 1944 ju nemecká hliadka chytila a poslala do pracovného tábora v Čiernej vode v Sliezsku. Strávila tam 10 mesiacov, počas ktorých bolo jej pracovnou náplňou bielenie zemiakov, z čoho získala prezývku „zemiaková grófka“.
Do Varšavy sa počas 2. svetovej vojny presťahovala aj jej sestra Róza. Keďže nemali finančné prostriedky, musela pracovať ako pomocníčka v obchode. Zamestnala sa podľa vzoru svojej dcéry Terinky, ktorá pracovala ako servírka. Po vojne si spolu so sestrou chceli oddýchnuť vo Vyšných Ružbachoch, kde mali postavené vily, a potom ďalej pokračovať do Francúzska k zvyšným sestrám. Ešte počas druhej svetovej vojny sa do Francúzska dostala ich najstaršia sestra Jozefa. Spolu s manželom ich Izabela (Roża) Brzozowská rod. Zamoyská 23 internovali, no ju neskôr pustili a manžela poslali nevedno kam. Jozefe sa za pomoci talianskej kráľovskej rodiny podarilo dostať najprv do Talianska a potom do Francúzska. Terézia a Róza chceli odísť z Československa, no to sa im už nepodarilo. Boli nútené ostať v Ružbachoch, kde obidve dožili vo veľmi chudobných podmienkach. Najprv v roku 1953 zomrela Terézia neskôr v roku 1968 aj Róza.
Dejiny hradu Ľubovňa nemožno ukončiť odchodom posledných súkromných majiteľov. Jeho história pokračuje až do súčasnosti. V roku 1960 otvoril prvý riaditeľ Vlastivedného múzea v Starej Ľubovni Andrej Čepiššák hradné múzeum. Už v jeho začiatkoch zasiahli do jeho dejín ženy. Prvou dokumentátorkou múzea bola dcéra riaditeľa Jozefína Čepiššáková. Svoju manželku Annu zamestnal ako upratovačku. V nasledujúcom období do života múzea zasiahlo veľké množstvo žien. Vykonávali rôzne funkcie. Najčastejšie sa funkcia žien spája s pozíciou upratovačky. Estetizátorky expozícií (ako ich často v múzeu nazývame) majú
významnú úlohu. Práve vykonanie či nevykonanie ich činností si návštevník všimne ako prvé. Ďalšou pozíciou obsadzovanou v dejinách múzea iba ženou bola ekonómka. Ženy sa vystriedali na pozíciách: dokumentátorka, etnografka, historička, historička
umenia, lektorka, vedúca expozície, administratívnotechnická
pracovníčka, archeologička, pracovníčka personálneho oddelenia, marketingová pracovníčka a sekretárka. Všetky tieto povolania tvoria významnú a neoddeliteľnú súčasť činnosti múzea. Jedinou ženou na čele múzea bola v rokoch 1994 – 2011 Mgr. Monika
Pavelčíková. Do súčasnosti v múzeu pracovalo viac ako 120 žien, vrátane jedenástich žien, ktoré v múzeu pracujú aj naďalej.
Ľubovnianske
múzeum
PRE ODBORNÍKOV
Dňa 29. júna 2023 je hrad Ľubovňa z technických príčin zatvorený!
Skanzen pod hradom je otvorený od 9.00 – 19.00 h, posledný vstup o 18.00 h. Ďakujeme za pochopenie.
