Autor: Veronika Fitzeková
Je pravda, že ak sa niekedy voči etikete previníme, nepríde koniec sveta. Ľudia si obyčajne nevšimnú, že oblizujeme lyžičku, pečivo sme vzali susedovi či pohár s vínom držíme nesprávne. Ale tiež je možné, že budeme vo veľkých rozpakoch, keď si celá spoločnosť bude pochutnávať na vynikajúcom dezerte a my nevieme, či ho máme jesť s lyžičkou alebo vidličkou… alebo oboma? Nejde o to, aby sme za každú cenu dodržiavali pravidlá, pri ktorých sa nemôžeme slobodne nadýchnuť. Ide o to, aby sme si uľahčili život. Ak nebudeme musieť premýšľať, ktorý pohár si vziať, či si prestrieť na kolená papierový obrúsok, alebo zobrať do ruky kuracie stehno, budeme sa môcť naplno venovať spoločenskej zábave a kontaktu s inými ľuďmi. Budeme nenútenými a príjemnými spoločníkmi. Všimli ste si aké je príjemné – pre všetkých, keď sa vieme primerane správať? Spoločensky primerané správanie sa však v priebehu tisícročí menilo. Inak sa správali hostia na opulentných antických hostinách, inak rytieri v stredoveku, iné pravidlá platili na dvore francúzskeho kráľa a iné pre anglických džentlmenov. Menili sa veľmi pomaličky a prispôsobovali sa vývoju spoločnosti.
Mnohé pretrvali dodnes – napríklad na stôl sa, našťastie, nepľuje už od stredoveku. O niektorých, ktoré zmizli v prepadlisku dejín, si môžete prečítať na nasledujúcich stránkach. Je pravda, že biele rukavičky si pri čítaní na ruky dávať nemusíte, ale hlavne sa nešpárajte v nose – všetci protokolisti za posledných 2 000 rokov by si trhali vlasy.
Zdvorilosť nie je výtvorom posledných storočí. Stretáme sa s ňou už v najstarších historických obdobiach. O etikete môžeme pravdepodobne hovoriť už v praveku – niektorí príslušníci kmeňa sedeli bližšie k ohňu a dostali lepšie kusy mäsa. Počas vlády dynastie Sung v Číne stratil jeden minister svoju vážnosť i svoj úrad za to, že na cisárskom bankete omylom zjedol potravu pre ryby, ktorá bola pripravená, aby hostia v rámci všeobecnej zábavy nakŕmili ryby v cisárovom rybníku. Zdvorilosti sa venuje aj kniha kníh – biblia. V Starom zákone sa v knihe Sirachovej píše: Podľa vzhľadu možno poznať muža a z výrazu tváre možno poznať rozumného. Odev tela, smiech zubov a chod človeka rozprávajú o ňom. – Nebuď mnohorečný v shromaždení starších! — Pokiaľ nevypočuješ, slova nevrav a uprostred hovoru neskáč do reči! — Blázon do domu nazerá, ale muž ukáznený postojí vonku! — Ak sedíš za veľkým stolom, neotváraj naň hrdla svojho prvý.
Jasné spoločenské pravidlá mali stanovené aj hostiny v antickom Grécku – volali sa symposion, doslova spoločné pitie. Usporadúvali sa doma a boli určené pre mužov, slušné ženy sa ich nezúčastňovali. Pred symposiom bolo dobrým zvykom vykúpať sa. Keď hostia prišli do hostiteľovho domu, otroci im najprv umyli nohy a následne ich uviedli do hodovnej siene. Hostia boli sviatočne oblečení, na hlave mali veniec a jedli na ležadlách podopretí vankúšmi. Na začiatku hostiny si umyli ruky, pretože väčšina pokrmov sa jedla rukami. Zvolili si kráľa hostiny, ktorý viedol pripíjanie na zdravie všetkých prítomných, určoval, koľko má kto vypiť a v akom pomere sa bude riediť víno. Určoval rôzne druhy hier, navrhoval zábavu i odmeny pre víťaza. Jeho právomoc bola rozsiahla a tresty za neuposlúchnutie prísne. Previnilec musel napríklad tancovať nahý či behať okolo sály s flautistkou na chrbte. Mnohé grécke spôsoby prevzali Rimania. Na scéne sa objavuje arbiter elegantiarum – autorita v otázkach vkusu, elegancie, životného štýlu, módy, umenia. Miestom spoločenského života bolo fórum, kúpele a hostiny, nazývané ceny. Pozývali na ne aj ženy a predchádzal im krátky odpočinok a návšteva kúpeľov. Pre viac pohodlia sa jedávalo poležiačky na špeciálne upravených gaučoch. Pilo sa víno zmiešané s vodou a jedlá boli pokrájané na malé kúsky. Pokrmy sa naberali prstami – jedlo sa len končekmi prstov, ktoré sa oplachovali vo vode.
Na utretie úst a rúk používali látkové obrúsky. Významnú úlohu mali husacie brká, ktoré hosťom pomohli vyprázdniť sa a pokračovať v hodovaní. Hostia sa zdobili kvetinovými vencami a girlandami, potierali sa parfumami, aby zahnali pach potu. „Kráľ“ hostiny určoval, ako a na čiu počesť sa bude piť, hrali sa rôzne hry a viedli sa rozhovory. S koncom Západorímskej ríše prichádza stret s inými kultúrami. Germáni boli znechutení zvykom Rimanov riediť si víno vodou a piť pomaly po dúškoch, nie na „ex“. Správna „pitka“ trvala u Germánov aspoň tri dni. Priveľa jedli, pili, spievali, tancovali, obchodovali… a kto zašpinil vzácny obrus, ktorý vyrobila domáca pani, musel vypiť ešte viac.
Na to, aby sa muž stal rytierom, nestačil iba urodzený pôvod. Rytier sa musel správať dvorne a dodržiavať súbor rytierskych cností. Patrila medzi ne ochrana slabých a chudobných, obrana viery, verná služba kráľovi a lénnemu pánovi a získanie priazne vyvolenej dámy. Rytiersky kódex stanovoval – vždy pomôž ľuďom v núdzi, buď čestný a hovor pravdu, v každej situácii preukáž odvahu, nenechaj sa odradiť ťažkosťami a nikdy sa nevychvaľuj a nepovyšuj.
Slušné správanie pri stole pre rytierov znamenalo niekoľko zásad: Nepľuj na stôl a ponad neho. – Ak si vyplachuješ ústa počas stolovania, nevypľúvaj vodu naspäť do misky, ale slušne na dlážku a osobitný pozor si daj, ak sa pri stole nachádza duchovný. – Nešpáraj sa v zuboch slamkou, nožom alebo paličkou. – Nenakláňaj sa k druhým ľuďom, ak ti zapácha z úst. O rytierovho koňa a jeho zbrane sa staral panoš. Zásady stredovekého stolovania mysleli aj na panošov – zakazovali im jesť cudzou lyžičkou, sŕkať, utierať si nos do obrusu a hltavo piť.
Všetky zvyky a tradície si jednotlivé generácie odovzdávali ústne. Až do stredoveku neexistovali žiadne písané pravidlá na správanie sa. Situácia sa zmenila s križiackymi výpravami, kedy sa šľachta dostala do kontaktu s Orientom. Objavili sa „stolovacie mravy“, ktoré mladým šľachticom striktne zakazovali hrabať sa v mise ako prasa, dychtivo si brať ďalšie kúsky, smrkať do obrusu, pľuvať cez stôl, grgať, alebo sa prejedať. Vo vydaných knihách sa apelovalo na dobré mravy – pri víne neohovárať neprítomných, radšej sa zbožne pomodliť. Rozhovor mal byť vážny a užitočný. Šľachta má hodovať skvostne, vzdávať úctu duchovným, po víne sa zabaviť a byť prívetivý a družný ku všetkým. Ďalšie usmernenia sú aktuálne aj dnes, v 21. storočí – nešpárať si v zuboch, neoblizovať mastný nôž, neškriabať sa, nepiť s ústami plnými jedla. Keď v 14. a 15. storočí začali bohatnúť mestá, začali sa pravidlá spoločenského správania dotýkať širšej skupiny obyvateľov – mešťanov. Postupne bolo zakázané piť polievku zo spoločnej misy. Komu záležalo na dobrom správaní, jedol ju lyžicou. Na začiatku sa o ňu delil so susedom a podľa etikety ju pred použitím očistil do obrusu alebo do chleba. Neskôr mal každý vlastnú lyžicu a následne dokonca svoj vlastný tanier. Od tých čias sa vedie spor, ako správne dávať lyžicu do úst – špičkou alebo bočnou stranou – a táto debata pokračuje prakticky dodnes.
Korene etikety, ako ju poznáme dnes, siahajú do Francúzska. Traduje sa, že prvé pravidlo pre správanie dvorskej šľachty zaviedol záhradník Ľudovíta XIV. Do pestovaných trávnikov vo Versailles napichal tabuľky so zákazom vstupu. Boli to vlastne prvé inštrukcie pre správanie rozšantených dvoranov. Druhý možný výklad vzniku slova etiketa tiež súvisí s tabuľkami. Neboli zapichnuté do trávy, nosil ich ceremoniár za významnými hodnostármi, pričom na nich bolo napísané meno príslušného šľachtica. V tom čase to bola jediná šanca ako sa na dvore predstaviť. Ľudovít XIV. – kráľ Slnko – svojím pompéznym dvorným ceremoniálom doslova oslnil celý svet. Prepracované pravidlá do posledného detailu určovali, čo sa má robiť. Od ranného prebudenia až po uloženie do postele. Šľachtici celé mesiace čakali, aby mohli byť pri takzvanom malom ukladaní, kedy vyzliekli kráľovi vrchný odev a spodnú košeľu, alebo ho umyli v kúpeli. Veľké ukladanie znamenalo sprievod do postele, asistenciu pri modlitbách a ďalšie procedúry. Ľudovítovi XIV. vďačíme aj za pravidlá zasadacieho poriadku, zavedenie kravaty a používanie vidličky. Francúzsky spôsob života čoskoro ovládol aj ďalšie panovnícke dvory v Európe.
Najprísnejšia bola španielska etiketa. Život panovníka a jeho rodiny sa odohrával pred očami verejnosti. Na dvore sa neustále zdržiavali desiatky dvoranov, ktorí sledovali kráľa takmer pri každej činnosti, vrátane rannej toalety. Panovník bol považovaný za priam božskú bytosť. Poddaní i dvorania ho museli vítať sklonení až po zem, hostia na slávnostiach čakali na jedlo postojačky a za stôl si mohli sadnúť, až keď sa najedol panovník a jeho rodina. Každý dvoran si mohol obliecť odev len podľa príslušnosti k svojmu stavu, dokonca bol určený aj druh látky na šaty, jej farba, ozdoby, počet stúh a čipiek. Vstup do jednotlivých zámockých komnát bol tiež odstupňovaný podľa šľachtického titulu a funkcie na dvore.
Na cisárskom dvore vo Viedni sa v 17. storočí dodržiavala prísna španielska etiketa a veľké audiencie sa konali dvakrát týždenne. Základom etikety boli úklony – poddaní zdravili panovníka troma úklonmi v pokľaku. Mimo Viedeň bol ceremoniál uvoľnenejší – stačil jediný úklon. Panovník pri obede musel sedieť pri stole sám.
Jediný, kto si k nemu mohol prisadnúť, bola cisárovná. Keď v roku 1736 veľkovojvoda František Štefan Lotrinský požiadal o ruku budúcej cisárovnej Márie Terézie, podľa dvornej etikety až do sobáša nemohli bývať v tom istom meste, a tak sa nastávajúci mladoženích presunul z Viedne do Prešporka. Na sobášnej hostine pri tabuli jedla len cisárska rodina, ostatní členovia dvora stáli a pozerali sa na nich.
Po prvýkrát mohli novomanželia sedieť vedľa seba, hoci to bolo proti etikete – vojvoda mal spoločenské postavenie hlboko pod arcivojvodkyňou a jeho miesto bolo na konci tabule alebo medzi divákmi. Železnú španielsku etiketu dodržiaval aj cisár František Jozef I. Občania, ktorí ho mohli navštíviť dvakrát do týždňa v rámci audiencií, mali predpísané oblečenie – vojaci uniformu, civilisti frak, dámy decentné šaty tlmenej farby. V prípade nedostatku financií bol povolený národný kroj. Cisára nebolo možné osloviť bez vyzvania a otočiť sa k nemu chrbtom.
V 18. storočí začalo do spoločnosti chodiť stále viac ľudí, čo prinieslo postupné zjednodušenie pravidiel. Nemecký klasik etikety, slobodný pán von Knigge, vo svojej príručke usmerňoval čitateľov ako sa netváriť rozpačito, keď príde neohlásená návšteva, nepozývať na obed ľudí, ktorých nemáme radi a nezostávať na návšteve pridlho. Ďalší rozvoj pravidiel etikety priniesla britská a francúzska diplomacia. Ťažisko spoločenského života sa prenieslo zo šľa hty na meštianske a podnikateľské vrstvy. Spoločenské pravidlá sa začali uvoľňovať, aby boli prístupné ďalším skupinám. Rozvoj etikety ovplyvnilo vytvorenie rozsiahlej strednej vrstvy v Británii – English gentry, ktorá zahŕňala nižšiu šľachtu, panstvo, obchodníkov, podnikateľov. Nová elita prevzala niektoré aristokratické spôsoby, ale žila moderným občianskym štýlom. Pre príslušníkov tejto vrstvy sa v 18. storočí ujal výraz gentleman. Gentlemani sa stali vzorom celej spoločnosti. Vo svojej knihe Společenský katechizmus ich začiatkom 20. storočia spomína aj český majster etikety Jiří Stanislav Guth-Jarkovský, prvý ceremoniár T. G. Masaryka: „Gentleman je človek, ktorý nikdy inému vedome neublíži. Skutočný gentleman sa vyhýba všetkému, čo by mohlo byť nepríjemné pre jeho okolie, alebo čo by mohlo vyvolať nemilý dojem.“ Jeho kódex slušného správania obsahuje všetko – od sexu po morálne rady mladému republikánovi. Dobrým rodinám radí: „Rodičia, nedávajte svojich synov do podnájmu k domácim, ktorí majú dcéry schopné milovania!“ Milenci, ktorí sa stískajú k sebe na ulici, sú podľa neho neslušným obrázkom a horkokrvných milencov na lavičkách v sadoch má spacifikovať mravnostná polícia.
Demokratizácia spoločenského života pokračovala stieraním rozdielov medzi vrstvami. V našom prostredí až príliš. Budovanie socialistického režimu v bývalom Československu prinieslo výraznú snahu oslobodiť sa od „buržoáznych spoločenských prežitkov“ a vedomé ignorovanie etikety. S absurdnými spoločenskými pravidlami typu „pri jedle sa nerozpráva“ či „rýchlo jedz“ sa vysporadúvame doteraz.
Ľubovnianske
múzeum
PRE ODBORNÍKOV
Dňa 29. júna 2023 je hrad Ľubovňa z technických príčin zatvorený!
Skanzen pod hradom je otvorený od 9.00 – 19.00 h, posledný vstup o 18.00 h. Ďakujeme za pochopenie.
